Po fyzicky vyčerpávajúcej, no duchovne mimoriadne povzbudivej, stokilometrovej pešej púti z Paríža do Chartres, kde som zažil, čo to znamená kráčať tri dni francúzskou krajinou s vybitým telefónom, stratiť kamaráta v stredovekom mestečku tesne pred nástupom kardinálskej procesie a vôbec, čo to znamená kresťansky putovať, sa traja priatelia zhodli, že vzťahy, ktoré tu vznikli a ktoré sa tu utúžili, treba osviežiť a posilniť ďalším dobrodružstvom.
Zbožne vykonaná púť skutočne prehĺbuje horizontálnu (ja-blížny), ale aj vertikálnu (ja-Boh) úroveň ľudského vzťahu. Spoločné putovanie na posvätné miesta, spájajúce dlhú niť živej kresťanskej tradície, je akousi vyhňou, takéto vzťahy naberajú priam železnú odolnosť. (por. Prís 27:17, SSV)
V závere slnečných letných prázdnin 2024 AD sa naskytla príležitosť zbaliť tašky, kufre, batohy a vydať sa na ďalšiu púť, dovolenku, expedíciu, výpravu… či vlastne úplne presne, duchovnú obnovu. Ako cieľ sme si zvolili samotné Večné mesto a centrum všeobecného kresťanstva – legendárny, nevyčerpateľný Rím.
V krátkosti predstavím účastníkov tohto napínavého putovania. Z Košíc, metropoly východného Slovenska, som sa na cestu vydal spolu s mojím najlepším priateľom ešte z detstva, Danielom. Aktuálne žije v Prahe, horí nadšením pre tradičnú liturgiu a pracovnú dobu vypĺňa štúdiom a tvorbou filmu prevažne dokumentárneho zamerania. Táto expedícia nemala preňho byť len ďalšou z letných dovoleniek, ale skutočne pracovnou cestou plnou natáčania a fotenia. Pán Boh však mienil inak.
Garantom maximálneho úžitku z navštívených miest a naším miestnym „sprievodcom“ bol Filip. Na miesto spoločného začiatku výpravy, do Mesta valčíkov, Viedne, pricestoval za štyri hodinky z kráľovskej Prahy.
Danielovi pomáham pomaly vystupovať z vlaku. Po asi hodinovej ceste z Bratislavy nás víta Viedeň. Z perónu už máva Filip.
Všetko super, keby Daniela od rána netrápili tráviace (a dáviace) ťažkosti. Fyzické zoslabenie organizmu ho takmer úplne pripravila o vzhľad mladého, svalnatého mladénca s modrými očami, plného životného elánu.
Už niekoľko hodín to potvrdzuje aj jeho zúbožený zovňajšok. Pri veselej nálade sa snaží udržať všemožnými vtipmi, napr. o rakúskych maliaroch pohľadníc. Hoci dúfam v skoré polepšenie jeho zdravotného stavu kúpou čierneho uhlia v najbližšej lekárni, vyjadrenia typu „vidím to na pohotovosť“ ma presviedčajú o tom, že vo Viedni budeme nutne musieť pozmeniť cestovné plány. V ten večer sme mali totiž doraziť až do talianskych Benátok, čo sa však podarilo až na druhý deň. A to ani nie všetkým trom.
Je nedeľa, všetky lekárne na okolí sú zatvorené. Filip statočne monitoruje vyslabnutého Daniela, ktorý sa však kúsok po kúsku zosúva zo sedadla v staničnej čakárni. Kúsok suchej žemle a fľaša s vodou sú absolútne na nič. Volám najbližšieho strážnika, ktorý mi už podáva telefón s vytočenou stoštyridsať štvorkou, číslom rakúskej záchrannej služby.
No tak toto asi na tabletku aktívneho uhlia veru nebolo. Náš najstatočnejší spolupútnik sa zvíja na zemi v kŕčoch intezívnej bolesti. Okre modlitby nám už neostáva nič iné, len trpezlivo čakať príchod sanitky.
Daniel leží v ambulancii a záchranár ma uisťuje, že by ho mali do pár hodín pustiť. V to pevne verím aj ja a lúčim sa s kamarátom.
S Filipom na nás visí teraz šesť kusov ťažkej batožiny a nahlas premýšľame, ako postupovať. Mozog páli na plné obrátky. Logisticky prehodnocujeme možné scenáre a minimálne na najbližšiu noc riešime v meste ubytovanie. Keďže Daniela nám do nemocnice odviezol krankenvagen, je jasné, že dnes už nikam nepocestujeme.
Po asi hodine a pol, ovešaný taškami a batohmi opúšťam s Filipom modernú budovu železničnej stanice, Wien-Hauptbahnhof. Hotelová izba nás čaká na druhej strane cesty.
Ubytovanie je priestranné, dokonca dve izby. Priestoru habadej. Mierne unavení teplom a udalosťami uplynulých dvoch hodiných ležíme na posteliach a zhodnocujeme, ako postupovať ďalej. O Daniela sa starajú, no mi nevieme, ako dlho si ho tam budú chcieť nechať. Všetky časovo-transportačno-logistické špekulácie prebiehajú hlavne na teoretickej úrovni. Treba však aj konať, vo Viedni mám len jednu noc.
Naplnení vierou v Pána, že Dankovi dodá silu pokračovať zajtra ďalej sa vydávame naspäť cez štvorprúdovku plnú áut na železničnú stanicu presunúť si dnešné lístky. S veľkou radosťou zisťujeme, že nám platia ešte aj zajtra. Výborne, hovoríme si, okolo tej šiestej pocestujeme a poobede sme v Benátkach. No a odtiaľ ďalším vláčikom do Florencie. To už bude utorok večer a my tak nabehneme na pôvodný itinerár. Samozrejme, rátajúc s tým, že sa už v dnešné nedeľné poobedie opäť zídeme všetci traja.
Prechádzame mestom a hľadáme čosi na zahryznutie. Od raňajok prakticky nikto z nás nejedol. Niekto nezvládol ani tie.
V jednom z mála otvorených podnikov si pochutnávame na nedeľnom obede v podobe husto plnených tortíl. Na stole nechávame päť prázdnych limonádových fliaš a dúfajúc, že sme to všetko ešte stihli v rámci časovej lehoty eucharistického pôstu, pokračujeme v promenáde.
O pol piatej je v neďalekom bývalom paulínskom kostole, ktorý je zasvätený svätej Alžbete tradičná svätá omša. Už takmer 10 rokov tam Kňazské bratstvo svätého Petra a tak presne vieme, kam si pôjdeme splniť našu kresťanskú nedeľnú povinnosť.
Tesne pred začiatkom bohoslužby vystúpi priamo pred chrámom z čierneho taxíka živý Daniel. Tak predsa len ho pustili! Skutočne, do troch hodín bol vybavený, no značným úbytkom fyzických síl. Podľa našich pôvodných plánov sme v tento presuvný deň ani nemali stihnúť zúčastniť sa svätej omše.
Z nadprirodzeného hľadiska sme všetci traja usúdili, že ak bola Dankova hospitalizácia na niečo dobrá, tak práve na to, aby sme sa aj napriek nabitému cestovnému itineráru prišli pokloniť Kristu a vzdať mu náležitú oslavu. Chápeme to tak, že si to Boh od nás takýmto spôsobom vyžiadal a v konečnom dôsledku to naplnilo vďačnosťou nás samých!
Krásnu spievanú omšu sme sa snažili prežiť v čo najhlbšej modlitbe. Do liturgie nás uviedol gregoriánsky chorál a disciplinovaná miništrantská zostava nás len inšpirovala snažiť sa vzdávať Bohu úctu ešte horlivejším spôsobom pri našom domácom liturgickom posluhovaní. Okrem pokorne pôsobiaceho celebranta bol vo svätyni ešte jeden kňaz. Tradičná liturgia slúžená pri nádhernom barokovom oltári, za chladivých tónov gregoriánskeho chorálu a intenzívnej vône kadidla symbolizujúc naše modlitby stúpajúce do neba – to všetko podporuje tú tradičnú katolícku zbožnosť, ktorá Bohu nekonečne náleží a ktorá v tomto chráme formovala životy obyčajných veriacich po stáročia! A my máme teraz možnosť sa toho účastniť!
Už teraz v plnej zostave – Ľudovít, Filip a Daniel pokračujeme smerom k impozantnému Rektorátnemu kostolu svätého Karla Boromejského z 18. storočia, ktorý sa dá jednoznačne zarátať medzi najkrajšie barokové budovy starej Viedne. Vcelku tradične pôsobiace NOMy (pri pôvodnom oltári) tam slúžia členovia Rytierskeho rádu krížovníkov s červenou hviezdou, ktorý vychádza z českej laickej špitálskej tradície. V 13. storočí ho založila významná princezná a neskôr rehoľníčka, svätá Anežka Česká.
Na Karlovom námestí pred chrámom sa opäť dohadujeme, čo robiť ďalej. Daniel by chcel pokračovať, no jeho zdravotný stav o tom reálne nikoho nepresviedča. Vyvolávame rodine, lekárom a hútame, ako to len ide.
Nakoniec sa trojité konzílium, ktoré zahrňovalo aj jedného pacienta, jednohlasne zhodne a verdikt padá: Daniel si zajtra pôjde do lekárne vyzdvihnúť medicínu a pocestuje vlakom späť do Prahy. Ľudovít a Filip budú aj v jeho mene pokračovať v pôvodnej ceste až dole do Ríma.
Nikomu sa to nepríjmalo ľahko, no zdravý úsudok nám tak všetkým naznačoval. Pri obedňajších tridsiatkach asi nikto nechce kdesi pri svätom Petrovi volať sanitku.
Cestou do hotela sme ešte natrafili na jeden kostol. Tiež pod patroníciom svätej Alžbety, no tentokrát šlo o neo-gotiku z 19. storočia. V takmer úplnej tme sme sa pomodlili a všetky vďaky za prežité s prosbami za nadchádzajúce udalosti sme tam Pánovi odovzdali.
Popíjajúc nejaký sladký alpský bylinkový nápoj sme sa už v chládku hotelovej izby lúčili s náročnou nedeľou, plnou dejových zvratov, no aj hrejivých povzbudení.
Kto z nás však mohol, čo i len tušiť, že to čo sme dnes zažili, nebol ani zďaleka koniec cestovných nečakaností?